Sage Carraway

Nick: Sage
E-mail: mayasebert@gmail.com
Faceclaim: Holland Roden

VĚK: 127
RASA: Vlkolak - omega Faybournské smečky
VZTAHY: Zatiaľ žiadne
PRÁCE: Žiadna


POPIS POSTAVY:
   U Sage je prvoradé spomenúť najmä to, že je slepá. Čo je vlastne škoda, pretože má krásne veľké oči, ktoré však na vás, alebo niekam za vás, vrhajú sklený pohľad. Jej samotnej to ale nevadí, vyrovnala sa s tým, že proste nevidí a nehanbí sa za to. Preto ani nenosí slepecké okuliare. Jedine slepeckú palicu, pretože bez tej by bola asi stratená. O svoj vzhľad však dbá najviac ako to len slepý človek dokáže. Za čas čo nevidí, čo je vlastne od narodenia sa tomu prispôsobila tak, že jej už netreba ani pomáhať. Jedine tak s výberom oblečenia, do ktorého si nenechá tak ľahko kafrať. Má jahodovo blond vlasy, alebo teda bledo ryšavé a dosť husté. Voľakedy, keď ešte žila jej mama, nosila ich rôzne pozapletané, no teraz ich má len voľne spustené alebo zopnuté do vysokého copu v gumičke. Jej svetlá pokožka sa asi nikdy neopáli, ale jej to nevadí, pretože sama poriadne nevie ako vyzerá. Nemá žiadne jazvy, teda len jednu, tú po uhryznutí vlkolakom. Taktiež nemá ani žiadne tetovania, kvôli tomu, že by si nevedela vybrať. Nie však za to, že je napríklad nerozhodná, to nie, veľmi dobre vie čo chce, ale preto, že nevie ako by to vyzeralo. Je nízke vzrastu a má postavu s peknými ženskými krivkami.
    Je na seba veľmi náročná, ale môže to byť brané aj ako pozitívum, pretože ak by nebola, bola by len slepí človek. Ona však chce dokázať, samej seba a okoliu, že to, že je niekto slepý neznamená, že musí zostať na mieste a musia sa o neho všetci naokolo starať. Je pravda, že pomoc neodmietne, ale len ak je fakt stratená. Veľmi zle na ňu vplýva sťahovanie, pretože si musí zvykať na nové veci. Má síce dobrú pamäť ale aj tak je dosť ťažké, kým si zapamätá kde čo všetko je. Všeobecne nemá veľmi rada zmeny, len pre tento dôvod. Občas však dospeje k názoru, že zmena je potrebná a to sama vykoná nejaké úpravy vo svojom živote, napríklad ako je sťahovanie. Aj voči tomuto svojmu hendikepu sa z nej nestala zatrpknutá stará baba a to hneď z dvoch dôvodov. Ten prvý je, že ako vlkolačica starne oveľa pomalšie a za druhé, pretože je vždy usmievavá a milá na ostatných ľudí. Občas býva naštvaná, to áno, najmä vtedy ak sa jej niečo nedarí, ale že by bola nejaká extra výbušná sa povedať nedá. Večne sa smeje, aspoň najmenej vtedy keď sa to hodí. Je mimoriadne priateľská a nekonfliktná, no je aj tak trochu narcistická. Má veľmi dobrú fantáziu čo vlastne zapríčiňuje jej narcizmus. Aj keď sa nevidí a nevie ako presne vyzerá, má o tom istú predstavu z popisu toho ako ju vidia ostatný a najmä preto sa vo svojej predstave dokáže vykresliť tak, ako chce. Obvykle má na tvári vyplašený výraz, ale ten len klame, v skutočnosti má viac sebavedomia a odvahy ako je na slepého človeka zdravé. Mnohokrát si ani neuvedomí, že nevidí, berie sa tak ako sa berú všetci ostatný, ako sto percentne zdravý.
To, že nevidí u nej spôsobili že aj v ľudskej podobe má oveľa citlivejší a vyvinutejší sluch s hmatom.

POPIS PO PŘEMĚNĚ:
   Jej vlčia podoba nie je nijaká neobyčajná, nie je to žiadny čierny a ani čisto biely vlk. Jej srsť má rôzne zafarbenie v odtieňoch hnedej, takže veľmi ľahko splynie v okolitom lese. Taktiež je dosť huňatá, takže v zime parádne zahreje, čo je ale jej nevýhoda – práve v zime má dosť veľký problém s maskovaním. Keďže je žena, vo vlčej podobe nie je ani tak veľká ako ostatný vlci. Nie je ani moc silná, ona je skorej rýchla.
Jej oči majú hnedo žltú farbu a konečne vidia, len v tejto podobe.

HISTORIE:
   Sage sa narodila do normálnej rodiny v Anglicku. Neboli nijaká extra rodina, žiadna šlachta ani nič podobné. Jej rodičia, boli asi tí najšťastnejší ľudia keď sa dozvedeli, že čakajú malú Sage. To však ale ešte nevedeli, že ich dieťa bude slepé. Jej mama na ňu v brušku dávala najväčší pozor aký sa len dal, no aj napriek tomu nemohli ovplyvniť to čo už bolo dané. Po deviatich mesiacoch, keď prišla na svet malá Sage ešte nevedeli, že niečo nie je v poriadku. Až po krátkom čase zistili, že Sage zrejme nevidí, pretože nevedela uchopiť predmety a neplazila sa. Vtedy sa jej rodine obrátil svet hore nohami. Už nič nebolo také ružové ako predtým. Mama s otcom sa začali hádať a jeden druhému kládli za vinu Sageinu slepotu aj keď ani jeden za tú jej maličkú vadu nemohli. Vyvrcholilo to nakoniec až k rozvodu a jej otec ich opustil. Odôvodňoval to tým, že jej matku už prestal ľúbiť, ale to nebola pravda a každý to vedel. Sage teda vyrastala bez otca. Občas k nemu chodila na návštevu ale to len vtedy ak bola u svojich starých rodičov, pretože jej matka nechcela, aby sa s otcom ďalej stýkala. Nechodievala do školy ako normálne ostatné deti, ju učila doma mama. Mohla, pretože bola učiteľka v mestskej škole. Len pre ňu z práce odišla, aby sa mohla venovať svojmu slepému dievčatku. Starala sa o ňu s láskou, pretože napokon prišla k rozumu a uvedomila si, že za jej slepotu nemôže jej bývali manžel, alebo ona sama. Za to nemôže nikto.
   Raz, keď bola u svojich starých rodičov zmyslela si, že chce ísť navštíviť otca. Sama poriadne nevedela prečo, proste chcela. Sama chodiť von nemohla, pretože by sa stratila, vždy ju musel niekto doprovodiť a práve preto šla prosiť starého otca aby šiel s ňou. Ako starému človeku,  jemu sa o takejto neskorej večernej hodine ísť nechcelo. Ona si to ale neuvedomovala, nič z toho, že by sa mohla stratiť, že by sa jej mohlo niečo stať, ona mala len šestnásť. Zobrala sa teda a šla von, samozrejme, že nevedela ani fuka o tom kde sa nachádza alebo kadiaľ má ísť. Bola rozhodnutá, že ide k otcovi a tak k nemu proste šla. Nanešťastie šla zlou cestou, presne do lesa. Chudinka Sage nevedela, že sa stratila, ona bola totiž celý život stratená v tme. Kráčala teda rovno pred seba, aspoň myslela, že to ako ide je rovno. Vôbec netušila, že sa dostala do vlkodlačích, podotýkam hladných zubov. V tú noc ju pohrýzol. Možno by ju aj zožral ak by ho nevyrušili jej starý rodičia, ktorý prišli na to, že odišla sama preč.
   Do druhého dňa sa začala meniť aj ona. To bol ten zlom keď sa všetko zmenila. Ovládol ju neovládateľný hnev, zúrivosť a najmä hlad. Nedokázala potlačiť to čo sa dialo a ona vlastne ani nechcela, pretože videla svet okolo seba. Neuvedomovala si čo sa deje, ale páčilo sa jej to. Čo sa jej už páčilo menej, bolo, že zabila vlastnú matku, bola to nehoda a ona ju oplakávala ešte veľmi dlho po tom čo sa to stalo. Starý rodičia nevedeli o tom, že sa mení na krvilačné monštrum, nepovedala im to. Na všetko bola ale sama. Musela sa naučiť sama nájsť nejakú kotvu, ktorá jej pomohla udržať sa a nepodľahnúť tej zúrivosti, ktorá prichádzala vždy s každým splnom, mesiac na ňu posobil ako štartér. Po čase keď si ľudia všimli, že nestarne sa jej začali báť a ona musela odísť. Putovala ani nevedela kam, pretože bola slepá. Námorníkovi len povedala, že sa chce dostať do Ameriky. O tej ju učila mama a bol to jediný kontinent, teda okrem Európy, ktorý poznala. To bol svet, ktorý ju lákal. Síce nepoznala poriadne ani ten svoj, no vedela akoto tam chodí, očakávala, že v Amerike bude mať viac pochopenia ako v Európ. Učila sa svojpomocne novým veciam. Koniec koncov, stala sa z nej veľmi múdra žena, veľmi priateľská a chápavá. O tom svojom vlčom ja už toho vie dosť. Prevažne len z vlastného „pozorovania“ a metódy – pokus, omyl. Nejakou zhodou okolností sa dozvedela o meste s názvom Faybourne. Necestovala často a ani teraz to v pláne nemala, no keď sa dozvedela o tomto meste viac, prišlo jej jednoducho zaujímavé a uznala, že stojí za to ísť sa tam pozrieť.